PSI
Děvčátka a Adar
Mám päťročného psa rasy erdelteriér a menom Adar. Sestra nemá
psa, ale má dve malé deti a tých našich zverencov treba okrem iného
venčiť. Keď chceme ísť spolu na prechádzku, hľadáme kompromis ohľadne
miesta vychádzky, aby sa tam páčilo deťom a aby si aj zviera prišlo
0na svoje. A tak najčastejšie chodíme na "Železnú studničku",
čo je začiatok lesa v Bratislave a nájdu sa tu lúky, les, detské
ihrisko, potok, bufety aj záchody. Teda miesto, kde ste sami akurát
tak o piatej ráno.
Pri jednej z našich nedeľných popoludňajších prechádzok, keď sa
deti so sestrou zdržali pri hádzaní kamienkov do potoka sme s Adarkom
na vodítku pomaly postupovali vpred po našej vychodenej cestičke
popri potoku pomedzi ostatnými nedeľnými návštevníkmi. Náš postup
bol pomalý, pretože ľavú stranu cestičky lemoval les s jeho nádhernými
pachmi rôznej zvere a Adar, ako správny erdel považuje za najväčšiu
srandu popreháňť zajaca alebo srnku po lese. Preto bol aj na vodítku.
Náš postup bol veľmi, veľmi pomalý, pes nos vetriaci v povetrí alebo
zastrčený v tlejúcom lístí. Ostatní nedeľní výletníci, ktorých tam
bolo toľko, že vpred sa postupovalo skoro v zástupe, nás predbiehali.
V okamihu, keď Adar našiel superfujkošku a skoro celú hlavu mal
strčenú ako pštros v zemi, pricupitali k nám dve asi troj až štvorročné
dievčatká, nasledované oteckom. Zastavili sa za Adarom, niečo si
pošuškali a potom svorne, každá jednou ručičkou siahli na psie varlatá,
ktoré sa pod zdvihnutým chvostom hompáľali ako dve velikánske prezreté
slivky. Presne v tej sekunde, ako som zaevidovala pohyb detských
ručičiek, sa Adar vymrštil, vo vzduchu sa otočil o 180 stupňov
a tesne pred dopadom na zem urobil na obe dievčatká jedno obrovské
HAV so žraločou papuľou dokorán. (Pre tých, čo nepoznajú erdeliu
papuľu, citujem výrok majiteľa bitkárskej dobermanky, ktorá vždy
napadne susedovic erdelicu a vždy je erdelicou zmlátená: "papuľa
ako zmeták, zuby ako kly".) Potom sa dievčatkám, ktoré začali
jačať, rozhodili ručičkami a zo strachu dopadli na zadočky, otočil
znovu zadkom a venoval sa preskúmavaniu svojej fujkošky. V okolí
najprv zostalo mŕtve ticho, aj vtáci prestali spievať a potom sa
na moju hlavu začali zo strany okoloidúcich sypať nadávky a výčitky
ohľadne psov, požierajúcich deti a nezodpovedných majiteľov a chýbajúcich
náhubkov. Len otecko dvoch dievčatiek, ktorý malér sledoval dôkladne,
stál poblíž a usmieval sa úsmevom Mony Lízy a určite bol veľmi rád,
že pes náhubok nemal, lebo to HAV bolo také, že detské tváričky
boli pozametané psími fúzami a kovový náhubok by bol rozbil jemné
detské nosíky.
Rero